Tri pohľady euro(ne)voliča

Autor: Juraj Benčík | 19.5.2019 o 20:51 | (upravené 19.5.2019 o 21:32) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  342x

Po rokoch izolácie v profesionálnych témach začal som chodiť medzi ľudí a rozprávam sa s nimi aj o Európe. Teraz, týždeň pred voľbami do Európskeho parlamentu, pokúsim sa zhrnúť tri základné uhly pohľadu, s akými som sa stretol.

1. ZABIJEM ŤA! 

"Dobrý deň, chystáte sa voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu v sobotu 25. mája?", oslovujem na ulici spoluobčanov a čakám na reakciu. Sú rôzne. Od "mŕtveho chrobáka", ktorý nevidí a nepočuje, aj keby ste išli pol metra pred ním, cúvali a pozerali sa mu rovno do očí, až po veľmi chápavý a súhlasný úsmev s jasným kývnutím hlavy, alebo dokonca so sebavedomým: "Samozrejme, že pôjdem voliť!" Vyťahujem leták, na ktorom sú kandidáti našej koalície: "Smiem vám predstaviť najlepších odborníkov, akých do Europarlamentu ponúkame voličom my?" Zväčša je natiahnutá ruka začiatkom krátkeho dialógu o voľbách, o kandidátoch a sem tam aj o politike Európskej únie. Táto ruka sa vymrštila akosi prirýchlo. V slovách síce bola energia, ale pomenoval by som ju skôr rozhodnosť, v ruke už bola agresivita. Leták viac vytrhol, ako zobral, zastal, pozrel sa mi do očí a z obyčajného, predpokladám prvovoliča, sa stal bojovník. V očiach sa mu rozhorel plameň spravodlivého rozhorčenia, dvíhal natiahnutú ruku pred moje oči a keď začal nahlas a zreteľne, ako učiteľ dieťaťu, pomaly oznamovať: "Ja už viem koho mám voliť!" jeho vzpriamená ruka pokrčila leták na malú hrudku papiera, zdvihla ju nad moju hlavu a v očiach sa mu nadšený výraz víťazstva premenil na takmer šialenú radosť z aktu, ktorý nasledoval. Skrčený leták celou silou svojej asi stodeväťdesiat centimetrovej, čerstvo plnoletej osobnosti, hodil na zem. Vydýchol, akoby sa stalo niečo veľmi dôležité a potom sa mi pohŕdavo a nadradene pozrel do očí. Mal som po jeho slávnostnom vyhlásení strach, že ruka s pokrčeným letákom skončí svoju dráhu letu na mojej hlave, takže som bol v istom stave napätého očakávania, ale po jeho teatrálnom geste a výdychu sa napätie uvoľnilo samo od seba a...začal som sa smiať. Chlapec sa najprv zarazil, až prekvapil, potom sa začal zmätene obzerať okolo seba, očividne plný strachu, či jeho správanie vyvolalo komický efekt a účinok aj na niekoho iného, teda, či sa mu smeje ešte aj niekto iný a keď zistil, že okrem mňa vôbec nikoho ničím nezaujal, zahanbil sa, otočil a utekal preč. Utekal ako malý chlapec, ktorému práve otec povedal, že ak neprestane, dostane na zadok. A mne ho prišlo ľúto, začal som s ním súcítiť a uvidel som ho, ako malého trojročného chlapca, ktorý sa chce s vlastným otcom hrať a ten otec ho odstrčí a potom keď má chlapec šesť, tak ho zbije a potom, keď má trinásť, tak utečie pre istotu z domu, vždy, keď sa otec vráti domov opitý, a na ulici stretne starších kamarátov, ktorí sa s ním radi zahrajú na vojakov a sľúbia mu, že keď bude veľký, bude to môcť otcovi vrátiť.

2. DARMOŽRÁČI...

Mnohým je všetko jedno preto, lebo sa cítia ublížení, okrádaní, podvedení, ignorovaní a mnohí kvôli tomu volajú o pomoc hulákaním a silnými gestami. Niektorí sa však nad témou našej existencie v spoločnej Európe zamýšľajú skutočne a vážne. Sú to zväčša tí z nás, ktorí mali a majú možnosť cestovať a porovnávať. Nechápu, nevedia si vysvetliť, ako je možné, že žijeme na jednom, spoločnom kontinente bez hraníc, ktoré sme zrušili, máme spoločné peniaze, ktoré sme zaviedli a stále sú medzi nami, medzi našimi obcami, mestami a krajinami obrovské, akoby neprekonateľné rozdiely. Mnohí z tých rozdielov obviňujú, podobne ako asi päťdesiatročný inštalatér, "darmožráčov" v Bruseli. "Sedia v tom parlamente, berú nehorázne platy a nič nerobia, len rozkazujú a obmedzujú", hovorí a utiera si ruky do montérok. "Odkiaľ máte túto informáciu", pýtam sa v nádeji, že dostanem aspoň náznak zdroja. "Veď to všetci vedia", znie jeho ultimatívna odpoveď: "Veď berú pätnásť tisíc euro mesačne a celý čas o nich nepočuť, len teraz pred voľbami sú všade, aj na plagátoch aj v televíziách." A má, veru, tento chlap v najproduktívnejšom veku, podobne ako mnohí iní naši spoluobčania, v mnohom pravdu, uvažujem, veľkú pravdu. (Teda, okrem toho platu, ktorý si zrejme poplietol so základným mesačným príjmom eurokomisára.) Naši, doterajší slovenskí europoslanci, skutočne doteraz vždy z mŕtvych vstali len počas volebnej kampane a spravodajské relácie v našich médiách si na Brusel spomenú tiež len raz za uhorský rok. Dôvod na zmenu. Noví poslanci možno budú iniciatívne inšpirovať aj naše médiá a možno sa o Bruseli a o Európe v nasledujúcich rokoch dozvieme a budeme od nových europoslancov pravidelne dozvedať omnoho viac. "A keby svoju prácu robili poriadne, tak ako si vy predstavujete, čo by, podľa vás, museli urobiť, aby si tie peniaze zaslúžili?"  Inštalatér sa zamračí, nasleduje chvíľa dlhého, napínavého ticha, v ktorom rozmýšľajúci päťdesiatnik niekoľkokrát mrkne, vzdychne, potom si pretrie čelo, ustarostene sa poškrabe na hlave, utrie si ústa, očividne zaskočený a zároveň potešený príležitosťou byť konečne vypočutý a poskytnúť svoj vlastný, konštruktívny vklad do témy ...aby som mu pomohol, nadhodím: "Čo by sa, podľa vás, malo na Slovensku zmeniť, aby Slovensko bolo také, ako ostatné krajiny v Európe, ktoré poznáte?"... "Platy!", znie okamžitá odpoveď spovedaného. "Rovnaké platy za rovnakú prácu." Výborne, máme to, vieme, čo chceme, aby poslanci urobili...ale ako to majú urobiť poslanci Európskeho parlamentu? Veď oni nie sú zamestnávatelia, nemajú dosah ani na dane a odvody, ani na zákonníky práce. "Lebo sú to darmožráči", opakuje o poznanie rozčúlenejší chlap, živiteľ rodiny a berie do rúk nástroje: "Len berú vysoké platy a aj tak nič nezmôžu. Ja chodím do Nemecka za robotou, ja viem, aké sú tam platy aj potraviny a tu, ako je?! Nejdem voliť. Nikoho!"

3. CHCEME ŽIŤ TU?

"Dobrý deň, môžem vás poprosiť o pár minút a odpovedí? Robíme anketu o eurovoľbách." Mladá mamička, práve vyšla z obchodu, dieťa v kočíku spí, starostlivo si ho premeria, či bude spať aj naďalej a potom placho prikývne. "Čo si myslíte, čo by sa na Slovensku malo zmeniť, aby bolo Slovensko európskejšie, ako doteraz?" Krátke zamyslenie, iskierka v očiach, šalamúnsky úsmev a potom nasleduje jednoznačná odpoveď. "Turistický ruch. Sme malá krajiny plná prírodných krás, minerálnych, termálnych, liečivých prameňov a historických pamiatok. Priemysel poputuje skôr či neskôr do tretích krajín za lacnou pracovnou silou a nám ostane len podnikať v turistickom ruchu. Lenže o nás nik nevie, nik nás nepozná, alebo len ako dieru Európy. Nemáme vytvorené základné komunikačné a marketingové systémy, podporu podnikania v tejto oblasti, infraštruktúru. A pritom by sme mohli byť v turistickom ruchu špička na svete a naši ľudia by v turizme mohli byť nielen zamestnaní, ale aj omnoho lepšie zarábať, ako pri linke v automobilke, len keby sme mali v tejto oblasti všetko podobne vyspelé, ako v Rakúsku, či v Taliansku." Nestačím sa čudovať, kde na materskej má čas takto informovane rozmýšľať. "Pôjdete voliť v eurovoľbách?" Mladá mamička sa jemne pohorší a bez jediného zaváhania odpovedá: "Jasné, veď bez Európy by sme sa prepadli do suterénu medzi Srbsko a Moldavsko." Neviem, či mám pokračovať a ponúknuť jej leták, ale sama ma vyslobodí z mojej dilemy: " Máte deti? Chcete žiť tu? Ja som v zahraničí bola, pracovala som tam, ale chcem žiť tu, nechcem nikam emigrovať a chcem, aby tu žili aj moje deti a aby ani ony nemuseli nikam emigrovať, takže chodím voliť a voliť budem vždy, lebo mi záleží na tom, ako budeme žiť a kto nám bude vládnuť a kto nás bude zastupovať a verte, že mám dobre rozmyslené, kto nám ponúka nádej na zmenu k lepšiemu." Nadychujem sa, aby som sa odzdravil a predišiel tak svojmu možnému sklamaniu...

"A Kotleba, Fico, Danko, ani Sulík to teda nie sú! Tí nám už hanby narobili dosť."

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič zverejnil údajnú komunikáciu Glváča s Kočnerom

Komunikácia mala prebehnúť v období roku 2014 až 2017.

Blog Jozefa Šáteka

Kto, ako a prečo zatajoval Gorilu

Kauza je koncentrovaným obrazom korupčného systému.


Už ste čítali?